OKTÓBER 2016

Anka Kolibárová: Dobieham, na čo som celý život nemala čas

Pomáha zachraňovať tradície a robí radosť sebe i okoliu.

30. okt 2016 o 0:00  Tatiana Snitková

Anka Kolibárová (vpravo). V dôchodku doháňa, čo predtým nestihla.(Zdroj: Tatiana Snitková)

KOŠICE. Po odchode do dôchodku sa rozhodla venovať sa aktivitám, ktoré počas rokov učiteľovania musela zanedbávať.

„Nikdy som nemala taký nedostatok času ako teraz na dôchodku," zvyknú hovoriť najmä ženy - seniorky. A my im, samozrejme, neveríme. Čo už len toľko môžu mať na práci?

„Pripravujem knihu o Myslave, šijem myslavské kroje na bábiky, som šéfredaktorka časopisu našej mestskej časti, už druhé volebné obdobie som poslankyňa miestneho zastupiteľstva, predsedám kultúrnej komisii, šijem voňavé vrecúška plné levandule z vlastnej záhrady. A varím, pečiem, upratujem, pomáham s vnúčatami i so starostlivosťou o manželovu mamu, venujem sa aj môjmu otcovi. A ešte je tu záhrada, ktorá si tiež vyžaduje nemálo času," vymenováva Anka Kolibárová.

Celý život venovala stredoškolákom. Rok po odchode do penzie ešte pár hodín týždenne vyučovala. Chcela priviesť k maturitám žiakov, ktorých učila slovenský jazyk od prvého ročníka.

Teraz by si už mohla naplno užívať voľna. Rozhodla sa však venovať sa tomu, na čo doteraz nemala čas. A toho voľna má dnes ešte menej.

Verné kópie skutočných krojov

Čo krojovaná bábika, to neopakovateľný originál. A každá v inom myslavskom kroji. Inakšie sa obliekali dievčatá, inak nevesty a zas inakšie vydaté ženy, aj oblečenie na bežný deň a na slávnostné príležitosti sa líšili. Ku všetkému boli rôzne doplnky. Tak sa ani oblečenia bábik, ktoré sú vernou kópiou tých skutočných, nemôžu navzájom podobať.

Hotové bábiky, ktoré si hneď nájdu nových majiteľov, nepribúdajú rýchlo. Ušitie a hlavne vyšitie jedného kroja totiž zaberie nemálo času. Bigliše, čiže spodničky, kabat – plisovaná časť sukne, blúzka, nazývaná opľečko, čepec a ďalšie časti kroja sa vyšívajú krížikovým stehom.

„Je to mimoriadne náročné na oči. Túto prácu preto robím najmä v lete," vysvetľuje Anka, ako ju všetci volajú.

„To, čo sa šije na stroji, môžem robiť celý rok. Ale nepracujem na nich sama."

Ešte v začiatkoch sa dala dokopy so švagrinou Gitkou a o prácu sa delia. A čo je typické pre myslavský kroj? Predovšetkým vist - vesta, vykrojená vpredu i vzadu.

Zaujímavosťou je, že dedinské ženy nenosili nohavičky. Namiesto nich nosili podolok – bielizeň z jemného bieleho plátna, ktorá siahala od podpazušia nad kolená, kde sa končila bielou krajkou. Až v 20. rokoch minulého storočia ho nahradili „buďogovi", nohavičky, siahajúce po kolená.

Popri čepci k najozdobnejším častiam odevu patril šorc – zástera. No a tie „bábikovské" kroje sú navlas rovnaké. Aj na ne, podobne ako na originály, vyšívajú prírodné motívy, kvety, vtáčiky, ale aj srdiečka v rôznych farbách, najčastejšie červené, zelené, modré a ružové.

Dnes je už pre obe autorky krojov táto práca samozrejmosťou.

Kým ale začali, dôkladne si preštudovali kroj na bábike, ktorú dostala Ankina vnučka od svojej prababky, prečítali literatúru a vypočuli si rozprávanie svokry o tom, ako má myslavský kroj vyzerať.

„Najväčší problém v súčasnosti je zohnať klasickú bábiku so súmernou postavou, vlasmi, klipkajúcimi očami. Máme rovnaký strih na výšku 58 – 60 centimetrov. A tak sme hľadali vhodné bábiky všade – v škôlkach, na blšákoch, cez inzeráty," vysvetľuje pani Anna.

Radosť jej ale robí záujem dievčat, ktoré sa nechali presvedčiť a obliekli si kroje.

„Nikdy predtým žiaden na sebe nemali. A teraz sa na to ochotne dali. Dokonca na posvätenie jedál na Veľkú noc prišlo viacero dievčat do kostola v kroji. Bolo to také nečakané, spontánne a milé!" Verí, že aj vďaka záujmu mladých ľudí sa tradície zachovajú.

Zaodieť bábiku do pravého myslavského kroja zaberie aj sto hodín práce. No výsledok potom stojí za to. Aj preto sa Ankine bábiky dostali do USA, Kanady, do Indie, majú ich naši zberatelia. A spoznať ich mohli napríklad na výstave Medzinárodná bábika v Kyjeve. Ale aj doma, na Slovensku.

(zdroj: Tatiana Snitková)

Voňavá krása

„V záhrade sme mali bohatú úrodu levandule, z pár korienkov vyrástli celé kríky," teší sa pani Anna.

„Podľa starej múdrosti ak chcete dlho žiť, privoniavajte čo najviac k levanduli. Jej vôňa by vám vraj mala zabezpečiť dlhovekosť. A tak som sa pustila do spracovania našej úrody – balím ju do vrecúšok, ktoré sa dajú použiť v spálni pre lepší spánok, ale napríklad aj v skriniach proti moliam. Je to taká milá voňavá práca."

Myslava pod lupou

Najviac času pani Anne už deväť mesiacov zaberá príprava knihy o ich mestskej časti. Vyhľadáva materiály, rozpráva sa s ľuďmi. „Rada sa prehrabávam v starých archívoch, zhromažďujem a triedim materiál. Baví ma pracovať s ním, aby z neho bol úžitok," zverila sa.

Pred pár rokmi vyzvala aj Myslavčanov, aby vyhľadali dobové fotografie zo života rodín i toho obecného. Nazbierali ich množstvo zo všetkých oblastí života. Sú medzi nimi aj naozaj staré, ktoré by si pomaly vyžiadali lupu na to, aby človek rozoznal postavy a prostredie.

Aj preto autorka dala názov knihe, ktorá vyjde už o pár týždňov, Myslava pod lupou.

Čítajte viac: http://kosice.korzar.sme.sk/c/20369636/anka-kolibarova-dobieham-na-co-som-cely-zivot-nemala-cas.html#ixzz4PdcVstXk

---

JANUÁR 2016

 

Pri príležitosti 60. výročia založenia Ženskej speváckej skupiny Hrabina v Myslave som folkloristkam na pamiatku vyšila tento obraz:

 

---

MÁJ 2014

Naše bábiky boli inšpiráciou pre študenta Dominika Gyorgyho zo Súkromnej strednej umeleckej školy filmovej v Košiciach,ktorý reagoval na vyhlásenie výtvarnej súťaže k 10. výročiu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie a vytvorili tento plagát.

Europslankyňa Monika Beňová-Flašíková ocenila jeho originalitu čestným uznaním.

---

MAREC 2011

Najprv im "zachránili život", potom vyobliekali do krojov

Anna Kolibárová z Myslavy sa snaží zachovať kultúrne dedičstvo prostredníctvom krojovaných bábik

Kultúrne dedičstvo národa tvoria nielen stavby, obrazy, piesne, tance či rozprávky, ale aj umelecké remeslá, výšivky a kroje. Naprílad ten Myslavský sa zachoval v takmer nezmenenej podobe do polovice 20. storočia. Nosili ho hlavne staršie ženy na slávnostné príležitosti, do kostola, na svadby a nechávali sa v nich aj pochovať. Aby sa ich jedinečná krása zachovala aj pre budúce generácie, jednou z foriem je v zmenšenej podobe poobliekať do nich bábiky. Presne ako to robí stredoškolská učiteľka Anna Kolibárová z Myslavy.

Pani Anna podľahla tomuto čaru odievania len nedávno. I keď sama nikdy v kroji oblečená nebola, netancovala a nespievala v žiadnom folklórnom súbore, vždy obdivovala zručnosť žien, ktoré ich zhotovovali. Má rada ľudové piesne i tance, dokonca zapísala do súboru aj svoju vnučku Emku - prváčku. Tá ale po pár tréningoch skonštatovala: Babka, to je taká somarina... A tak pokračovateľka ľudových tradícií rezignovala skôr, ako začala.

Spriaznenou dušou, ktorá napĺňa jej sny, sa stala švagriná Gitka. Dali hlavy dokopy, a najmä zručné ruky, pod ktorými vychádzajú čarovné bábiky zobrazujúce život na dedine pred mnohými rokmi. Všetko sa to začalo úplne necielene. Vnučka dostala od svojej prababky nezvyčajný darček k narodeninám - bábiku v kroji. Tá sa páčila nielen obdarovanej, ale asi každému. Bola totiž čarovná. Dali jej valalské meno Marčuša. Ostatné sa zatiaľ nevolajú nijako. Ich tvorkyňa si k nim nepestuje žiaden citový vzťah, keďže skončia u niekoho iného. Sú to len tetky z valala.

„Bola som po operácii žlčníka, keď som v televízii videla dokument o dôchodkyni zo Zlína," spomína pani Anna. "Bola to činorodá žena a chcela niečo robiť. Dala sa na šitie krojov pre bábiky. Kúpila si za vagón bábik, zamestnala ženy a začali šiť. Boli to kroje z rôznych regiónov Čiech. Vtedy som sa prvýkrát zmienila o tom, že by sme to mohli skúsiť. Pre svoje deti sme si šili všetko - od nohavíc, cez pyžamá až po vetrovky. Vyšívali sme, plietli. Teraz komu treba vyšívané dečky. Preto sme svoj um a ruky vložili do tejto záľuby. Zobrali sme vnučkinu bábiku a dôkladne sme si ju poobzerali. Svokra nám povedala, ako čo má vyzerať, preštudovali sme si literatúru a pustili sa do toho."

Urobili si strihy, povyberali vzorky, nakúpili látky a začali premieňať sny na skutočnosť. Prvý problém, na ktorý narazili, boli tzv. rancane, čiže plisovanie sukní. Dnes to už nikto nerobí. Niekedy to robila v dedine jedna žena na drevenom stĺpe, na ktorom pracne skladala drobné zámiky a vlhčila ich namiesto škrobu cukrovou vodou. Do výroby krojovaných bábik sa musela zapojiť aj mužská ruka. Manžel pani Anny začal riešiť technický problém. Do kusu dreva urobil zárezy, do ktorých vložil plastové lamely. Medzi tie sa látka zasúva pravítkom do priehlbín, potom sa postrieka tekutým škrobom, lisovací stroj sa zaťaží a vytvoria sa niekoľkomilimetrové sklady, ktoré sú presne také, aké majú byť. Tak ako na veľkej sukni, ale v miniatúrnom vyhotovení.  

Kto sa vyberie do rozprávky, kde sa obliekajú bábiky do starodávnych hábov, prvé čo mu napadne, je detstvo. Koľko sa musel modlikať, aby bába mala aj iné, ako šaty z obchodu. Keď mama alebo babka vedeli šiť, bolo vyhraté, ale keď nie, dieťa chodilo oblečené stále v tom istom. Krajčírska dielňa na poschodí dýchala nezvyčajnou atmosférou a krásou. Poobliekané parádnice už stáli naškrobené v škatuliach, ale niektoré ešte boli nahé. Čakali, kedy ich háby budú komplet hotové. V starostlivo uložených obaloch už čakali jednotlivé súčasti odevu, povyšívané čepce, stužky, košieľky či vestičky s výšivkami boli prichystané na obliekanie. Keď o ne prejaví niekto záujem, tak sa dostanú na rad. Aj keď im netreba až 70 sukní, predsa také vychystanie trvá i viac ako hodinu.

Ušiť šatôčky je jedna vec, ale bába predsa nemôže zostať bosá. Treba ju obuť. A tu narazili dámy na ďalší veľký problém. Hľadali výrobcu čižiem. Objednali si topánočky, ale prišli im nepekné červené a vôbec sa nehodili ku kroju. V duchu hesla - Urob si sám - kúpili si obutú menšiu bábiku. Vyzuli ju, rozpárali čižmičky a vystrihli z koženky presne také, aké potrebovali. Pozošívali ich a stali sa z nich aj obuvníčky.  Po čiernych látkach s bielymi bodkami alebo drobným vzorom sa akoby zľahla zem. Sú však súčasťou kroja, tak si ich museli pozháňať.

„Nebolo jednoduché zadovážiť si ani samotné bábiky," pokračuje pani Anna. "Museli spĺňať niekoľko kritérií. Také, aby stáli a mali takú veľkosť, akú sme potrebovali. Mali mať 60 cm, aby sa dal kroj ušiť so všetkými detailmi. A ešte sme potrebovali, aby vyzerali ako dospelé ženy a nie ako bábätká. Bol to tvrdý oriešok. V Čechách sme našli výrobcu a objednali si niekoľko kusov za nekresťanskú sumu. Potom sme ešte vybielili každého, kto mal ešte doma klasickú a nie tzv. Barbie bábiku. Celú zimu som chodila po škôlkach a hľadala vyhodené bábiky bez nôh, rúk a s odtrhnutými hlavami. Zachránili sme im život. Manžel ich opravil, vykúpali sme ich, upravili vlasy a obliekli. Ktoré plakali, museli sme im vymontovať 'črevá'. Vyparádené bolo treba ešte uložiť do škatule, a to nie do hocijakej. Museli sme si ich znovu objednať u výrobcu hračiek. Manžel mi vyrobil aj drevenú, ale kvôli jednej, dvom zákazkám si predsa nenakúpi stroje."

Kým sa nahá bábika navlečie do kroja, šijú jej šaty sto hodín. Všetko musí vyzerať tak ako na skutočnom veľkom kroji. Každá stužka musí byť vyšitá a prišitá tam, kde naozaj má byť, žiadna náhrada sa nepripúšťa. Pozostávať musí z toho, čo myslavské ženy naozaj nosili. Od podolka, cez bigľiše až po kabat, čepec, boritaše a šorc. Pri zhotovovaní zmenšeniny kroja sú zachované pôvodné postupy, veľmi náročné na ručnú prácu. Aj preto to tak dlho trvá.

Ženy, ktoré nosia rovnaké priezvisko, sa svojej záľube nevenujú vo veľkom. Iba tak pre záľubu. Záujemcom a obdivovateľom ľudového umenia umožňujú nazrieť do histórie a zachovať to, čo po nej zostalo. Robia to s láskou ku svojim predkom. „Prvýkrát sme sa na verejnosti prezentovali v roku 2009 v miestnom kultúrnom dome na MDŽ a potom na Myslavskom juniálese. Na výstavku som si požičala aj staré bábiky v krojoch od Myslavčanov. Mnohí nám hovoria, že by to nerobili, lebo to nie je zaplatená práca. Nie je, ale vnútorné uspokojenie a radosť z toho, že spod vašich rúk vychádza niečo, čo sa zachová pre ďalšie generácie, sa nedajú zaplatiť. Keď vidím niektoré krojované bábiky v obchodoch a zbadám, že tieto kroje ihlu nevideli, som hrdá na svoju prácu. Bežné bábiky raz vyjdú z módy, ale tieto nie. Je to práca, ktorú za človekom vidno a nie ako keď niečo uvaríte a vzápätí zjete. Toto zostáva." 

Keď ich postavíte vedľa seba, všetky sú rovnaké, a predsa každá iná. Sú presne také, ako keď stoja v hlúčiku na valale a klebetia. Každá má na svojom kroji niečo iné, parádnejšie, inú výšivku, čepiec, stužky. Všetky sú rovnako krásne. A keďže nie sú bábiky od jedného výrobcu, líšia sa tvárou, farbou vlasov, pokožky či úsmevom. Je to verný obraz dediny. A to ešte chýba v kolekcii mladé dievča a ešte aj nevesta v bielom. Nevedno prečo im hovorili „myslavské paskudy". Veď sú také krásne.

Čo všetko musí na sebe myslavská žena mať, aby bola ozajstná? Povinnosťou vydatej ženy bolo nosiť „čepec", pod ktorým boli ukryté vlasy. Bol zdobený bohatou výšivkou. Keď vyšla z domu, prikryla si ho „hustkou" aj v najhorúcejších dňoch. Pri slávnostiach si ju mohli dať dolu a popýšiť sa ich krásou. Dievčatá nosili „partu". „Oplečko" bola blúzka okolo krku a na rukávcoch husto nazberkaná. Nad lakťom boli ukončené 10 cm vyšívaným alebo tkaným pásom. „Kabat" nie je klasický kabát, ale vrchná sukňa. Šil sa v čiernej, bielej a svetlomodrej farbe. Bol drobno „rancane". V spodnej časti bola podšitá červeným plátnom a ozdobená ručnou alebo strojovou pestrou výšivkou. K čiernej sukni sa nosil „šorc" (zástera). Modré sukne s bielym „fertuchom"  dostali mladuchy. V páse bol husto nazberkaný a v spodnej časti ho tvorila až 50 cm krajka poprevliekaná svetlomodrými, ružovými alebo červenými stužkami. „Vist" je vlastne krátka vesta zo zeleného plyšu, neskôr z hrubého brokátu. Po obvode bol olemovaný červenou látkou a lesklými stužkami. Zdobili ho aj kovové gombíky alebo pracka. Medzi „vist" a „kabat" sa všíval asi 10 cm široký vyšívaný pás v pestrých farbách. Na krku sa nosili „perle" (korálky).

Súčasťou odevu bol „podolok" ukončený krajkou - „štikovaňom", ktorý sa nosil namiesto spodnej bielizne.   Neskôr ho nahradili „buďogovi". Súčasťou svadobného oblečenia boli „bigľiše" - spodničky, ktoré tvorili dve naškrobené sukne z bieleho plátna „paťolatu". Niektoré ženy používali na škrobenie borax, ktoré na to nemali, použili vodu po scedení cesta. Menšie kusy sa škrobili cukrovou vodou. Najozdobnejšou časťou kroja sú „šorce". Po stranách mali prišité asi meter dlhé vyšívané pásy - „tračky" lemované čipkou. Vzadu sa prekrížili a vpredu zviazali. Myslavské dievčence a ženy boli parádnice. Oblečenie dopĺňali pestrými „pantľikami". Ženy si cez čelo uväzovali tmavú stužku - „kantarik", na ktorom boli vzadu prišité dlhé rôznofarebné stuhy siahajúce až po dolný okraj sukne. V strede bol široká lesklá stuha z „blancara" - lesklého materiálu. Preto bol kroj aj zozadu veľmi pekný.

Krásu a kvalitu spracovania krojovaných bábik z dielne pani Kolibárovej ocenili viacerí odborníci na folklór a umenie. S týmto modelom sa v minulom roku zúčastnila na medzinárodnej výstave výrobcov bábik v ukrajinskom Kijeve. Jeden exemplár reprezentuje našu vlasť na Slovenskom veľvyslanectve na Ukrajine. Jedna z bábik je v USA, ďalšiu má zberateľ v Banskej Bystrici.

„Mojím najbližším cieľom je zriadiť za pomoci obyvateľov Myslavy izbu ľudových tradícií v priestoroch budúceho klubu dôchodcov. Mali by ju tvoriť predmety dennej potreby a súčasťou by mali byť aj kroje v skutočnej veľkosti, ale aj na bábikách. Ľudia majú doma rôzne originálne veci - krosná, 'poscele' s duchnami, 'šifonere', lady, náradia...  Mojou veľkou ambíciou je spojiť sa s organizačným výborom Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013 a pokúsiť sa usporiadať výstavku bábik v krojoch, na ktorej by sa podieľali výšivkárky zo všetkých regiónov Slovenska," prezradila zo svojich snov Anna Kolibárová. Nechce si nechať čarovné bábiky iba pre seba, ale ukázať ich v plnej paráde celému svetu. Je na čom oči nechať.