ČEPEC

Povinnosťou vydatej ženy bolo nosiť „čepec“ – pokrývku vlasov, ktoré boli spletené do vrkoča, vzadu stočené, umne upevnené a ukryté pod čepcom. Čepiec bol zdobený veľmi bohatou ručne zhotovenou výšivkou. Vpredu prevládala čierna farba, vzadu svetlejšie, pestré. Z motívov prevládali kvety, vtáčiky a motýle.

Vydatá žena nevychádzala na verejnosť iba v čepci, ale prikrývala si ho šatkou – „hustkou“, a to aj v najhorúcejších dňoch. Pri slávnostných príležitostiach si ženy dávali šatky dole a mohli sa tak popýšiť čepcami, ktorých výšivka bola často doplnená lesklými ozdobami.

Ozdobou hlavy slobodných dievčat bola „parta“.

OPĽEČKO

Bola to vlastne blúzka, ktorá sa obliekala na podolok. Bola však ušitá z jemnejšieho bieleho plátna než „bigľiše“ a okolo krku a na rukávcoch husto nazberkaná. Rukávce boli nad lakťom ukončené 10 cm širokým vyšívaným alebo tkaným pásom. Rukávce sa po oblečení povyťahovali na ramene spod „vistu“ a podľa možnosti sa ručne naskladali do tvaru harmoniky. Vpredu pod bradou sa „oplečko“ uviazalo mašličkou.

KABAT

Nie je to tá súčasť odevu, ktorú si dnes pod týmto názvom predstavíme, ale vrchná sukňa. V Myslave sa šili v troch farbách: čiernej, bielej a svetlomodrej. Ich spoločným znakom bolo, že všetky boli veľmi drobno „rancane“- plisované, naskladané. „Rancaňe“ bola veľmi náročná práca a vykonávala ju obyčajne len jedna žena v dedine. Používala na to drevený valec, ktorý mal obvod ženského pása a dĺžku sukne. V zvislej polohe navliekla sukňu na valec, pripevnila ju šnúrkou v hornej, strednej a spodnej časti, prsty si namáčala v cukrovej vode, vlhčila nimi látku v smere zhora nadol a ukladala k sebe jednotlivé záhyby. Po vysušení bol „kabat“ tuho „narancany“. Ženy si ho šetrne ukladali, aby sa záhyby nerozchádzali.

Podobne ako „bigľiše“, aj „kabaty“ boli v prednej časti pod zásterou hladké.

Čierne „kabati“nosili staršie ženy vo všedné i sviatočné dni. V spodnej časti  bola sukňa z opačnej strany podšitá červeným plátnom a ozdobená ručnou alebo strojovou pestrou výšivkou. K čiernej sukni sa nosil „šorc“.

Modré (belave) sukne dostali mladuchy ako svadobný odev a potom ich nosili pri slávnostných príležitostiach. K sukni sa obliekal biely „fartuch“ (zástera), ktorý bol z jemnej látky. V páse bol husto nazberkaný a v spodnej časti ho tvorila až 50 cm široká krajka poprevliekaná stužkami svetlomodrej, ružovej alebo červenej farby.

Biele sukne nosili dievčatá a mladé ženy. Neboli vyšívané, ale inak bohato zdobené. Aj k nim sa nosila biela zástera.

VIST

Je to vlastne krátka  vesta, ktorá bola prišitá ku „kabatu“. Pôvodne bola šitá zo zeleného plyšu, neskôr z hrubého brokátu. Celý obvod bol zapracovaný červeným lemom a okolo neho boli ešte našité lesklé stužky. Vpredu na prsiach bol „vist“ ozdobnými kovovými gombíkmi alebo prackou.

Medzi „vist“ a „kabat“ bol všitý asi 10 cm široký vyšívaný pás v pestrých farbách. Spolu tvorili jeden kus ženského odevu, ktorý bol zdola od spodného okraja sukne asi po brucho zošitý a pri obliekaní sa vlastne na telo navliekal.

PODOLOK

Dedinské ženy do 20. rokov minulého storočia nepoznali spodné nohavičky. V dnešnom ponímaní bol teda podolok spodnou bielizňou.

Ušitý bol z jemného bieleho plátna a nosil sa na „hole celo“ – holé telo. Siahal od podpazušia nad kolená, v páse bol stiahnutý šnúrkou a dole ukončený jemnou bielou krajkou – „štikovaňom“. Neskôr bol šitý ako úzka krátka sukňa. Aj to sa však zmenilo a podolok bol nahradený spodnými nohavičkami, ktoré v Myslave volali „buďogovi“a ženy si ich šili z jemného bieleho plátna. Siahali až po kolená a podobne ako ostatné časti ženského kroja, boli ukončené jemnou bielou krajkou.

BIGĽIŠE

Súčasťou sviatočného oblečenia boli „bigľiše“- spodničky. Boli to spravidla dve široké sukne z bieleho plátna – „paťolatu“, ktoré boli tuho naškrobené a kvôli zosilneniu škrobeného efektu sa žehlili za mokra. „Bigľiše“ boli v páse husto nazberkané, ale len v časti od bokov smerom dozadu, aby formovali postavu spredu a zozadu, ale aby súčasne sukňa nenabrala na objeme v oblasti brucha. „Bigľiše“ boli precízne vypracované – zošité boli vpredu na boku, v hornej časti otvorené, aby sa dali obliecť, a zviazané šnúrkou.

Spodný okraj bol ozdobený bielou krajkou, ktorá sa v myslavskom nárečí volá „štikovaňe“ Krajka nebola jednoducho prišitá na okraji, ale vsunutá medzi dva kusy látky. Vrchná zo spodných sukní bola dlhšia, takže krajka z nej prečnievala spod čiernej sukne.

Všetky tu aj nižšie opísané znaky sme zachovali aj pri zhotovovaní miniatúrneho kroja pre bábiky.

Zaujímavosťou je, že naše prastaré mamy používali na škrobenie borax. Tie, ktoré naň nemali peniaze, škrobili látky „juškou“- vodou, ktorá zostala po scedení uvareného cesta. Na škrobenie menších kusov textilu (obrúsky, čipky, dečky) sa v minulosti používala aj cukrová voda.

ŠORC

Medzi najozdobnejšie časti myslavského kroja patrí „šorc“ – zástera z tkaného bieleho plátna. Nosili ju vydaté ženy k čiernemu „kabatu“. Pri jej zhotovovaní sa mohla naplno uplatniť fantázia, tvorivosť a estetické cítenie našich prababičiek, pretože zástery boli bohato zdobené ručnou alebo tkanou výšivkou. V najstarších výšivkách dominovala tmavomodrá, biela a bordová farba, neskôr boli výšivky pestrejšie. Vyšívalo sa krížikovou technikou alebo hladkovaním. Okraj „šorca“ bol ozdobený bielou krajkou.

„Šorc“ mal po oboch stranách prišité asi 1 meter dlhé a 8 cm široké pásy – „trački“- ktoré boli tiež vyšívané a ozdobené uzučkou krajkou. Pásy sa vzadu prekrížili a vpredu previazali.

PANTĽIKY

Myslavské ženy i dievčatá boli veľké parádnice. Svoje oblečenie dopĺňali pestrými stužkami – „pantľikami“. Ženy si uväzovali cez čelo tmavú stužku – „kantarik“, na ktorom boli vzadu prišité dlhé rôznofarebné stuhy siahajúce až po spodný okraj sukne. V oblasti pása boli podvlečené pod „trački“ zo zástery a rovnomerne rozmiestnené. V strede bola širšia lesklá stuha z „blancara“ – lesklého materiálu. Bola podložená čiernou stuhou, aby lepšie vynikol jej lesk. Spolu s „boritašami“ tvorili „pantľiki“ bohatú a pestrú ozdobu zadnej časti kroja.

OSTATNÉ  DOPLNKY

Naše prastaré mamy dlho nepoznali žiadne pančuchy. Pomerne neskoro sa v chladnejších dňoch chránili patentovými pančuchami, ktoré boli nad kolenami upevnené širšou gumou. 

Vo sviatok si obúvali čierne lakové čižmy s tuhými sárami, a to aj v letnom období. Niektoré dievky mali aj červené čižmy a v lete  sa nosili poltopánky. 

Gomby boli dva strapce vytvorené z pestrých zvyškov vlny a navzájom spojené vlnenou šnúrkou spletenou do vrkoča. Tento nezvyčajný doplnok bol prevlečený na mieste, kde bola zviazaná blúzka (opľečko) a ozdoboval hruď ženy. 

Perly, po myslavsky „perľe“, tvorili lesklú ozdobu krku. Tri rady strieborných perál boli vzadu uviazané hodvábnou stužkou. Strieborné korálky boli neskôr nahradené aj inými lesklými materiálmi. 

„Boritaše“ boli pestrofarebné stužky, ktoré vzadu ozdobovali „kabat“. Boli pripevnené na šnúrku, ktorou sa žena opásala. Štyri stužky v rôznych farbách na každej strane siahali do dĺžky sukne a umocňovali celkový estetický dojem z farebného vnímania kroja.